Hedge fondy

Hedgeové fondy – piráti vo svete financií

Partners Group SK | 25. apríla 2010 11:50

Vo svete financií im patrí visačka exkluzivity. Sú prístupné len najbohatším klientom, pre bežných investorov sú prakticky nedostupné. Stali sa domovom najbystrejších mozgov sveta, ale aj najprefíkanejších podvodníkov. Hovorí sa o nich len málokedy. Ak im však médiá venujú pozornosť, je pravdepodobné, že niekde za rohom sa hovorí aj o kríze. A ak na nej niekto hoduje, sú to tzv. hedgeové fondy. Finančnej kríze v Grécku patria popredné titulky v médiách už niekoľko týždňov. Kým ekonómovia hovoria o dôsledku nekontrolovaného a nezodpovedného míňania peňazí, politici – ktorým sú tieto výčitky určené – ukazujú prstom na ďalšieho vinníka. Majú ním byť finanční špekulanti, ktorí vycítili problémy balkánskej ekonomiky a teraz sa na nej snažia zarobiť čo najviac. Vzájomná nevraživosť sa vystupňovala začiatkom tohto mesiaca, keď Grécko jednoducho škrtlo hedgeové fondy zo zoznamu investorov, ktorí sa môžu uchádzať o nákup štátnych dlhopisov. V optike aténskych politikov išlo o formu trestu pre špekulantov a ich fondy. Hedgeové fondy sa v interpretácii médií stávajú synonymom pirátov finančného sveta. Majú na to ideálne predpoklady – sú tajomné, nepredvídateľné a dokážu sa objaviť v absolútne najnevhodnejšom okamihu. Nie však z ich pohľadu.

Hedge neznamená len poistku

Slovníkový preklad anglického slova "hedge" má význam ochrany či poistky. Fondy s týmto prívlastkom však vonkoncom nie sú synonymom garantovanej alebo zaručenej investície. Skôr naopak – hedgeové fondy sú dnes považované za najrizikovejšie formy investície. Vysvetlenie tohto paradoxu možno nájsť v ich stručnej histórii. Keď americký sociológ a žurnalista Alfred Winslow Jones začal koncom 40. rokov minulého storočia písať pre biznis magazín Fortune o finančných trhoch, otvoril sa mu nový svet. Pochopil, že pokiaľ chce sebe a svojej rodine zabezpečiť vysnívaný životný štandard, so štandardným príjmom novinára sa mu to nepodarí. Aby svoj cieľ dosiahol, musí sa preorientovať inam – na Wall Street. Zlom v kariére novinára Jonesa prišiel pri príprave článku, ktorý priniesol magazín Fortune v marci 1949. Pred jeho napísaním strávil ambiciózny novinár dlhé hodiny v rozhovoroch s najúspešnejšími investormi, obchodníkmi a maklérmi, so zámerom dozvedieť sa tajomstvá ich úspechu. Vďaka nim sa dozvedel (a ako sa sám domnieval, aj pochopil), ako funguje mekka finančného sveta. V jeho hlave sa tiež zrodila predstava dosiahnutia úspechu na Wall Street. Ešte v tom istom roku založil Jones so štyrmi ďalšími priateľmi prvý hedge fond na svete. Jones vedel, že akciové trhy nie sú jednoduchou cestou k bohatstvu. Vývoj cien akcií nie je stabilný, obdobia priaznivého rastu sú zákonite nasledované poklesmi. Vďaka rozhovorom s úspešnými obchodníkmi však vedel aj to, že zarobiť možno aj na klesajúcom trhu. Predaj akcií "nakrátko" znamenal možnosť predaja aj tých cenných papierov, ktoré sám nemal, no mohol si ich vypožičať a predať. Takáto forma špekulácie je výhodná vtedy, keď ceny akcií klesajú. Na vykázanie zisku z tohto obchodu stačilo, ak neskôr dokázal pôvodne predané akcie kúpiť lacnejšie späť a vrátiť ich. Rozdiel v cene bol jeho profit.

Zarábať na raste aj poklese

S novými poznatkami sa v hlave finančného novinára zrodila jednoduchá investičná stratégia. Aby investori neboli vydaní napospas výkyvom na akciových trhoch, bolo treba akcie nakupovať v čase rastu ich cien a po obrátení trendu ich naopak predávať "nakrátko". Takáto stratégia bola pre investorov forma poistenia (práve tu sa objavuje slovo "hedge") – zarábala nielen v dobrých časoch, ale aj v nepriaznivých obdobiach. Zaručovala, že investícia hedgeového fondu bola poistená voči výkyvom akciových trhov a prinášala stabilné výnosy. Zmysluplnosť myšlienky Jonesovho hedge fondu potvrdil jeho úspech. Počas 34 rokov správy svojho hedgeového fondu zaznamenali jeho klienti záporné výnosy len počas troch rokov. Atraktívnosť hedgeových fondov využila vďaka Jonesovmu úspechu aj Wall Street. K investičným bankám sa začali pridávať nové spoločnosti, ktoré investorom ponúkali možnosť investovania do hedgeových fondov. Privilégium používať lukratívne a vábivé označenie sa však rozrástlo aj na fondy, ktoré sa vôbec nezameriavali na akciový trh, ale operovali v iných sférach – investovali do komodít, špekulovali s vývojom menových kurzov, alebo stavili na rast cien nehnuteľností.

George Soros a matematickí géniovia

K zvýšeniu popularity hedgeových fondov výrazne prispel úspech Georga Sorosa, ktorý v roku 1992 použil vlastné a požičané peniaze na masívne predaje britskej libry. Podľa neoficiálnych odhadov Soros a jeho hedgeový fond Quantum predali v krátkom čase približne 10 miliárd libier a prinútili tak britskú centrálnu banku devalvovať libru. Úspešná špekulácia zarobila Sorosovi okolo 1,1 miliardy dolárov a získal povesť muža, ktorý zlomil Bank of England. Do pozornosti médií sa hedgeové fondy dostali opäť v roku 1998. Hlavným aktérom bol fond Long Term Capital Management (LT CM), ktorý bol v mnohých ohľadoch považovaný za výnimočný. Za jeho úspechom stáli matematické modely Myrona Scholesa a Roberta Mertona, držiteľov pamätnej ceny Alfreda Nobela za ekonomické vedy z roku 1997. Výnimočný bol aj zoznam klientov LT CM, na ktorom nechýbali najzvučnejšie mená sveta veľkých financií: Goldman Sachs, Merrill Lynch, Morgan Stanley, Credit Suisse či dokonca talianska centrálna banka. Úspešná investičná stratégia fondu bola postavená na rozdieloch medzi výnosmi rôznych typov pevne úročených cenných papierov (dlhopisov). Na dosiahnutie maximálnych výnosov fond používal nielen vlastné, ale aj požičané peniaze. Objemy jeho obchodov boli astronomické: vlastné zdroje vo výške 2,2 miliardy dolárov použil LT CM na nákup cenných papierov v celkovej hodnote až 125 miliárd dolárov a tieto poslúžili ako zábezpeka pri nákupe derivátových kontraktov v nominálnej hodnote 1 250 miliárd dolárov (!). Investori v LT CM mohli byť roky spokojní s dosahovanými výsledkami. Škrt cez rozpočet však prišiel v lete 1998, keď prepukla ruská finančná kríza. Modely geniálnych teoretikov s takýmto rizikom nepočítali – pravdepodobnosť jeho výskytu bola mizivá. Finančné trhy sa odrazu začali správať úplne neštandardne a investičná stratégia fondu LT CM, postavená na nedokonalých predpokladoch a využívaní požičaných peňazí, sa v priebehu niekoľkých hodín stala jeho záhubou. Aby sa predišlo finančnej apokalypse, ktorá by postihla svetový finančný systém, bola do záchrany fondu zainteresovaná newyorská pobočka Federálneho rezervného systému, ktorý v USA plní funkciu centrálnej banky. Výsledkom záchranárskych prác bola pôžička vo výške 3,5 mld USD, ktorá zabránila vzniku reťazových bankrotov vo finančnom sektore.

Totalitný charakter hedgeových fondov

Príklady spomínaných hedgeových fondov výstižne ilustrujú rôznorodosť ich investičných stratégií. Kým Sorosov fond Quantum vyhľadával možnosti investovania najmä podľa makroekonomických kritérií, stratégia fondu LT CM bola postavená na abstraktných matematických modeloch. Kategorizácia rôznych prístupov k investovaniu je však podstatne dlhšia. Čo však hedgeové fondy spája, je štruktúra ich poplatkov. Najrozšírenejšiu poplatkovú schému takýchto fondov vyjadrujú dve čísla – 2 a 20. Hedge fondy si tradične strhávajú 2 percentá z výšky spravovanej investície a 20 percent z dosiahnutých výnosov. Dôležitosť posledného spomínaného poplatku je aj psychologická – fondy týmto spôsobom presviedčajú o svojej úprimnej snahe zarobiť klientom čo najviac. Vyšší výnos pre klientov totiž znamená aj vyššie poplatky pre hedgeové fondy. Vďaka finančným inováciám sa čoraz viac produktov stáva "demokratickejšími" – prístup k nim má čoraz viac ľudí, ktorí môžu ponúkané produkty nielen začať využívať, ale aj slobodne z nich "vycúvať". To neplatí o investíciách do hedgeových fondov. V politologickom slovníku im skôr pristane prívlastok "totalitného režimu" – fondy kladú vysoké nároky na výšku vstupnej investície (v prípade spomínaného fondu LT CM to bolo najmenej 10 miliónov dolárov) a samy si aj určujú, kedy sa investori môžu k svojim peniazom dostať. Nie je nič výnimočné, ak investori nemajú právo "vycúvať" zo svojej investície počas niekoľkých rokov, bez ohľadu na dosahované výsledky a úroveň spokojnosti klientov. Takáto prax však nie je módnym výstrelkom samotných hedgeových fondov, podpisuje sa pod ňu aj ich regulácia. Hedgeové fondy majú napríklad zákaz vlastnej propagácie v médiách. Zákony, podľa ktorých sa riadia, rovnako obmedzujú aj požiadavky na ich klientov stanovením určitej sumy ich bohatstva. Vďaka tomu sú hedgeové fondy pre bežných klientov prakticky nedostupnou investíciou. Priemerný investor však týmto obmedzením neprichádza o veľa. Keďže hedgeové fondy majú vďaka svojej poplatkovej štruktúre podiel na ziskoch svojich investorov, no nie na ich stratách, ich investičné stratégie sú často postavené na modeloch a predpokladoch, ktoré síce umožňujú dosahovanie konzistentných výnosov, no aj malá odchýlka modelov od reality môže znamenať katastrofu. Klasickým príkladom môže byť legendárny Julian Robertson a jeho Tiger Fund, ktorý v posledný rok svojej existencie prerobil viac peňazí, ako dokázal zarobiť za všetky predchádzajúce roky dohromady.

Webová stránka bola vytvorená pomocou on-line webgenerátora WebĽahko.sk